Umelkyne a umelci, ktorí sa stretávajú v Krokus Galérii, rôznymi spôsobmi provokujú divácku netrpezlivosť. Podľa štatistík spoločnosti Google sme ako užívatelia v roku 2016 uploadli 24 miliárd selfies, teda približne 65 753 000 autoportrétov denne. Rozhodnutie, či film vôbec dopozeráme, sa udeje behom prvých 2 minút a 40 sekúnd. Jednou z možností, ako priviesť divákov k tomu, aby sa viac dívali, je ich spomaliť. Vystavené diela majú vo svojej DNA zakódované rôzne odchýlky vnímania. Napríklad zámena materiálu, ktorá horizontálnu podlahu premení na lepkavú pascu ako v inštalácii Martina Chlandu. Drevené parkety, ktoré sú samy o sebe pri vhodnom používaní nezničiteľné, autor vytvoril z materiálu, ktorý je síce zdanlivo nestály, ale ktorý je tu s nami už nejakých 300 až 500 miliónov rokov - asfalt. Veronika Franková cieľavedome manipuluje čitateľmi vo verejnej knižnici. Nenásilne, ale vytrvalo, v textoch vyznačuje pasáže, slová a vety, ktoré - vytrhnuté z kontextu deja - pôsobia, ako jednovetné haiku. Ako DJ, ktorý z vypožičaných samplov mixuje nový hit, Veronika k existujúcím textom pridává rovinu parazitujúcej poézie. Knihy poctivo a šetrne vracia späť do knižnice. Jej stopa sa ponára a stráca späť v mase stránok ukrytých v regáloch. Jakub Rajnoch je vďaka svojmu predcházajúcemu štúdiu schopný premeniť “čiernu skrinku” v “white box”, teda niečo čo každodenne používame, v niečo iné, čomu okrem toho aj rozumieme. Pred šošovku videoprojektoru skonštruoval aparát, ktorý premietaný obraz spätne rozoberá na jednotlivé farebné zložky. Ilúzia postavená na nedostatku ľudského oka, je odhalená, vďaka presne načasovanej rotácii zrkadiel. Tatiana Nikulina svoje videofilmy zapĺňa expresívnymi rekvizitami a maskami. Ruská autorka momentálne študuje v Ateliéri sochárstva VŠUP, Praha (Edith Jeřábková, Dominik Lang). Krátke videá, ktoré autorka vytvára, sú vďaka mixu rukodielnosti a iracionalite osobito haptické a pôsobia sympaticky antidigitálne. Mozaiku gagov držia spolu úsporné gestá performerov - nehercov a prostredie mestskej krajiny. Strihová skladba je prierezom medzi dnešnou hipster kultúrou a vzdialenými stopami folklóru. V niečom obdobne jej kolegyňa zo štúdií Barbora Dayef vo svojich inštaláciách a objektoch kombinuje starobylé materiály s dočasnými. Vypálená hlina sa lepí na chodidlá, kráčajúceho povyšuje a obmedzuje zároveň. Barbora Dayef rekonštruuje vlastnú rodinnú minulosť a geograficky sa vzťahuje k materiálom a technikám Orientu. Hynek Alt do galérie premieta predprogramovanú časomieru. 3D obraz hodín je vypočítavaný v reálnom čase a vytvára simulakrum k absolútnemu času mimo galérie. V dolnej časti galérie prezentuje sériu fotografií, ktoré odkrývajú podložia stavieb. Inštalácia z čiernobielych tlačí smeruje pod povrch mesta a poukazuje na spôsoby zaobchádzania s neživým priestorom. Libor Novotný pracuje so zmenou mierky a funkcie. Vo svojich site-specific intervenciách vytvára mikrosvety, viditeľné zo špecifického uhla pohľadu. Oldřich Morys obratne kombinuje empatiu s dávkou subverzie. Prostredie, ktoré mu je k dispozícii, nenápadne pretvára alebo do neho vkladá prvky z iných časopriestorových sústav - vyradený nábytok z pozostalosti v inštalácii Izba (2012). Na prvé poschodie autor umiestnil kukly, z ktorých sa v priebehu výstavy môžu vyliahnuť motýle. Juraj Gábor vo svojich prácach sleduje gradienty západu slnka. Každodenný úkaz je autorom zaznamenaný v kresbách a fotografiách. Grafit je obdobne ako nafta u Martina Chlandu, tiež jednou zo skutočne starých matérií. Tým, že na akúkoľvek plochu kladieme čerň, inverzne buď vo vnútri, alebo mimo kompozície vytvárame svetlo. Hrúbka a hustota liniek tvoriacich gradient poukazujú na čas, za ktorý vznikli.
Sústava prezentovaných diel je mozaikou, ktorá pozorovateľky a pozorovateľov upozorní na ďalší zásadný optický parameter a tým je čas.
Text: Pavla Sceranková & Dušan Zahoranský
