Výstavy

Kurátorka výstavy: Gabriela Kisová
Otvorenie výstavy: 13.9.2018 o 19.00
preview od 17.00

Síra (lat. sulphur) je kryštalická látka žltej farby. Žltá je obľúbená farba Klaudie Kosziby. Nájdeme ju v takmer každom jej obraze. Niekedy je jasná a čistá, inokedy je neviditeľná, i keď prítomná, pretože bez jej použitia by nevznikol daný farebný odtieň. Farba síry je veľmi špecifická, akoby sme do citrónovej žltej pridali trošku bieloby a trošku okrovej, alebo akoby sme vaječný žĺtok vyšľahali s maslom. V našom tele je síra v každej bunke. Je liečivá, ale vie byť aj toxická. V knihe Genezis sa dočítame, že Boh zoslal na hriešne mestá Sodomu a Gomoru oheň a síru, aby ich potrestal. V stredovekej alchýmii predstavovala síra princíp ohňa a vzduchu a Paracelsus ju priraďoval k duši. Tvorila základný prvok pri pokusoch vyrobiť kameň mudrcov a jej žiarivá energia ju spája so Slnkom. Síra je metaforou utvárajúceho ohňa, ktorý horí v centre vecí a je darcom života. V maľbe Síra srdca (2018) vidíme tehotnú Máriu obklopenú anjelmi. Pod srdcom nosí svojho syna Spasiteľa. Síra i srdce sú tu symbolmi zrodenia. Ako píše predstaviteľ archetypálnej psychológie James Hillman: „Srdce v hrudi nie je iba tvojím srdcom: je to mikrokozmické slnko, kozmos všetkých možných skúseností, ktoré nikto nemôže vlastniť.“(1)
Popol znamená premenu - je na konci procesu, je zvyškom, ktorý zostane po ohni, ale zároveň je aj začiatkom, je očistou. Zánik a zrodenie sa tu stretávajú v jednej matérii. Alchymisti verili v takzvanú pralátku (materia prima) ako základ všetkého a čerň (nigredo) predstavovala začiatok v procese individuácie, v premene matérie v niečo jedinečné. Klaudia Kosziba používa popol pri maľovaní, nanáša ho ako jednu z prvých vrstiev, ktoré tvoria základ pre ďalšiu prácu s farbou a štruktúrou. Pri pohľade na jej maľby zblízka vidno nánosy, drsný povrch, zvrásnenie, drobné hrudky vrhajúce tieň na plátno. Šedá a jej variácie sú dominantné, monochromatické maľby hltajú farebné spektrum a pri zmene perspektívy a svetelných podmienok sa mení ich na prvý pohľad redukovaná farebnosť. Kontakt s povrchom maľby je iniciačným momentom pri pozeraní sa na obraz. Ako poznamenáva americký kunsthistorik James Elkins, naše oči sú pre nás príliš dobré. Ukazujú nám toho toľko, že to nie sme schopní uchopiť, a preto sa na veci dívame čo najrýchlejšie a čo najefektívnejšie. Nezabúdajme ale, že obrazy sú veľmi komplikované objekty a je toho veľa, čo na nich môžeme vidieť. Dajme preto efektivitu a rýchlosť bokom.
Pri vzniku nových malieb Klaudie Kosziby zohrala úlohu kniha z roku 1922 venovaná tvorbe renesančného umelca Piera della Francescu (1415/1420-1492).(2) Publikácia kladie dôraz na mimoriadne kvalitné čiernobiele reprodukcie diel autora, ktorý nebol len maliarom, ale aj teoretikom umenia a matematikom, tvorcom traktátov v dobe, kedy sa maľba menila na umenie.
Ešte jedno odbočenie k alchýmii: cieľom alchymistu bola okrem iného premena kovov na zlato v procese transmutácie (v chémii premena jedného prvku na iný). Tento pojem sa blíži tomu, o čo sa usiluje Klaudia Kosziba v maľbe. Aj ona verí v jedinečnú premenu matérie. Používa fotografie, v tomto prípade čiernobiele reprodukcie farebnej maľby (Francescove maľby majú intenzívne farby, veľa teplých odtieňov), a v zdĺhavom procese maľovania ich mení – ich rozmer, zaostrenie, vyberá si detaily, zameriava sa na prvky ako gestá rúk, výraze tváre, štruktúru drapérie, architektúru priestoru. To, čo robí, je maľba podľa predlohy za cieľom jej premeny. Zásadné sú odchýlky, ktoré vznikajú vedome, ale aj v akomsi stave nekontrolovanej tvorby. Ide o prekračovanie a zmenu zámeru, ako ho vyjadruje pojem pentimento. Vo výtvarnom umení to znamená zmenu úmyslu autora počas práce na obraze, keď je pôvodná kresba alebo maľba je prekrytá ďalšími vrstvami. Vyhranený prístup Klaudie Kosziby je blízky mimomodernej logike, ako ju chápe Svetlana Boym: logika, ktorá vynáša na povrch rany, rezy, jazvy, ruiny, pretrvávajúci dojem z dotyku. Jej vyhranenosť sa bráni svojmu začleneniu a nedovoľuje komfort. V čase, kedy máme neustále dojem, že už bolo všetko napísané a namaľované, sa mimomoderná logika pohybuje v bočných uliciach a má charakter pokračujúcej improvizácie.(3)
Renesančná ikonografia a rozprávanie v obrazoch sa u Klaudie Kosziby niekde vytráca, inde sa zjavuje, miestami nájdeme odkazy na biblické scény ako Zvestovanie či Vzkriesenie. Výjavy sa nám vynárajú z pamäti: už sme to niekde videli. Transmutácia obrazovej predlohy nás núti, aby sme si pripomenuli svoje znalosti iných obrazov a naše poznanie o svete. To si vyžaduje čas. Ak ho vynaložíme, slovami Winfrieda Georga Sebalda „vstúpime do času rozprávania a času kultúry.” Alebo si môžeme uvedomiť, že motív novorodeného Krista je archetypom zrodenia človeka. Obrazy Klaudie Kosziby sú plné viery nad rámec inštitúcií, je to viera ako antropologická konštanta. Jej úprimnou snahou je prinavrátiť obrazom dušu, hľadá v nich tajomstvo a zázrak. Jej maľba nie je iba materiálovým a intelektuálnym dobrodružstvom, ale spirituálnym procesom.

Gabriela Kisová, kurátorka výstavy

Ďakujem Klaudii Koszibe za pripomienky a komentáre k textu a Marekovi Burclovi za pomoc pri produkcii výstavy.

(1) James Hillman, Myšlení srdce a duše světa, 2013
(2) Piero della Francesca. Achtundsechzig Tafel mit einführendem Text von Hans Graber, Basel 1922
(3) Svetlana Boym, Off-Modern, 2010